Minister zahraničných vecí pán Nikola Selaković v súvislosti s touto otázkou napísal autorský text, ktorý zverejňujeme v prílohe. Menom a priezviskom sme označili všetkých našich hrdinov a obete na cintoríne vo Veľkom Mederi. V najbližšom čase označíme všetky hroby našich hrdinov, v súlade s rozhodnutím ministra, vlády a nášho prezidenta. Čo minister Selaković v tom texte nespomenul a čo musíme uviesť my, je skutočnosť, že na cintoríne vo Veľkom Mederi existuje päť hrobov obetí z rokov 1914 a 1915 príslušníkov rodiny Selakovićovcov.

Večná sláva všetkým obetiam prvej svetovej vojny!

Autorský text:

Zmierili sme sa alebo vyhrali?

V dnešný deň roku 1918 sa skončilo najväčšie krviprelievanie v dovtedajších dejinách ľudstva. Sviatok sa v mnohých krajinách pripomína ako Pamätný deň alebo Deň prímeria a je venovaný pamiatke vojenských a civilných obetí prvej svetovej vojny, pričom je prirodzené, že tento deň sa nachádza v kalendári štátnych sviatkov Srbska, ktoré utrpelo, keď sa vezme do úvahy pomer niekdajšieho počtu obyvateľov a počtu 1 247 435 obetí, spomedzi všetkých účastníkov Veľkej vojny najväčšie obete.

V ten deň bolo v Compiègne skutočne podpísané prímerie a tento termín zapadá aj do historických výkladov, že druhá svetová vojna bola pokračovaním tej prvej.

Občania Srbska však majú celkom opodstatnené dôvody pripomínať si tento sviatok ako Deň víťazstva, pretože mier Srbsku nebol darovaný - bol ovocím víťazstva na bojisku a bol draho zaplatený životmi našich vojakov a civilistov.

Ak by mier nebol nastúpil ako koruna vojenského víťazstva Armády Srbského kráľovstva v prvej svetovej vojne, bolo by otázne, či by Srbsko dnes vôbec existovalo a kde by boli jeho hranice. Veď Meštrovićov pamätník, postavený v roku 1928 na Kalemegdane pri príležitosti desiateho výročia prelomu Solúnskeho frontu, sa nazýval „Zvestovateľ víťazstva“, pričom ho dnes poznáme ako „Víťaza“ a nie ako „toho, kto prináša prímerie“.

Prečo pri tejto príležitosti toľko trvám na slove víťazstvo? Dôvod je jednoduchý a vyplýva zo skutočnosti, že Srbsko ako štát po piatich storočiach absencie na politickej mape Európy nebolo vzkriesené na základe politických dohôd veľmocí, ale si právo na existenciu vydobylo bojom srbskému národa, najprv v dvoch povstaniach proti Osmanom a následne vo viacerých oslobodzovacích vojnách.

Preto už tým, že existuje, je Srbsko krajinou víťazov. Víťazný duch je to, čo Srbsko potrebuje aj dnes, nie v zmysle vojenských víťazstiev, ale vo všetkých aspektoch mierového života.

Srbsko víťazí v mnohých oblastiach, predovšetkým v ekonomike, pričom na to, aby tento trend pokračoval, potrebujeme víťaznú mentalitu. A práve tú chcú mnohí zničiť a potlačiť, pretože Srbsko ako líder regiónu vyvoláva nielen závisť niektorých v našom susedstve, ale narúša aj geopolitické koncepcie niektorých mocenských centier medzinárodného spoločenstva.

Porazenecká mentalita sa v Srbsku vytvárala plánovane a systematicky viac ako desaťročie, po takzvaných zmenách z 5. októbra, a to tým spôsobom, že mnohí zahraniční sprostredkovatelia a domáci „podnikatelia“ kúpili za jeden dolár alebo marku veľké priemyselné systémy, ktoré vytvárali svojou tvrdou prácou generácie našich predkov.

Porazenci rozdávajú dedovizeň a mrhajú ňou, čo víťazi nikdy nerobia, preto bolo dôležité presvedčiť občanov Srbska, že sú perifériou Európy a sveta a ako porazení nemajú právo na vlastnú vôľu. Tieto riadky by som azda ani nepísal, keby predáci porazenectva neboli naďalej medzi nami, keby sa nezakrádali po USA a európskych hlavných mestách a nelobovali za to, aby bolo Srbsku odopreté právo voľby a právo na lepšiu, prosperujúcu a stabilnú budúcnosť.

Nie som ochotný pristúpiť na to, že by sme sa mali ako národ zmieriť s vyššie uvedeným, namiesto toho, aby sme víťazili, ani akceptovať legitimitu opozície, ktorá chce vlastný štát zredukovať na úroveň kolónie, opozície, ktorá prirovnáva Srbsko k nacistickému Nemecku medzi dvoma svetovými vojnami, pričom to všetko robí v zhode s tými, ktorí vysielajú trestné expedície proti Srbom v Kosove a Metochii.

Zámerne neuvádzam ich mená, pretože nechcem, aby zostali v pamäti. Obyvatelia Efezu zakázali uvádzať meno muža, ktorý vypálil Artemidin chrám, pretože ani po hanbe nebol hodný toho, aby zostal v pamäti. Rovnako tak aj mená týchto našich podpaľačov treba aby zmizli spolu s najtemnejšími rokmi nedávnej srbskej histórie, kedy bola táto krajina hrdých ľudí a víťazov zrazená na kolená a privedená na pokraj prežitia.

Namiesto toho si uchováme v pamäti mená hrdinov, ktorých kosti sú roztrúsené po celej Európe, na vojenských cintorínoch, ktoré táto krajina za posledných pár rokov upravila a obnovila, aj na tých, ktoré ešte len zrevitalizujeme. Medzi nich patria aj tí, ktorí odpočívajú na Slovensku, vo Veľkom Mederi, na mieste prvého rakúsko-uhorského tábora pre vojnových zajatcov.

V časoch, keď boli pri moci „velikáni“ našej opozície, na hroboch našich slávnych predkov sa nachádzalo cvičisko pre psov. Dnes sú tam, podobne, ako aj v prípade mnohých iných pamätníkov z prvej svetovej vojny, vytesané do kameňa mená týchto slávnych ľudí a na ich hroboch klíčia kvety pre nové generácie víťaziacich Srbov.